Začnem osobou skúsenosťou, ktorá síce so školou nesúvisí, ale predsa len má s mojím učiteľstvom dosť spoločného.
Keď moje neterky, bratove dcéry a samozrejme vnučky môjho otca, podrástli a prichádzali na návštevu k starým rodičom, pozoroval som, ako môj otec vždy, keď prišli, ožil. Nielen to, on predtým išiel do obchodu a nakúpil cukríky a čokoládky, ktoré veľkoryso rozdával vnučkám. Samozrejme, že bolo milé, ako starý otec na ne myslí. Pre mňa to bolo úsmevné a otcovi som pripomenul, že keď sme boli so sestrou a bratom malí, tak nám cukríky a čokoládky nekupoval. Otec sa usmial a odpovedal mi, že to je teraz iné a môže si to dovoliť, keďže je starý otec a svoje vnučky môže trochu rozmaznávať.
Pred rokom a pol som začal učiť na bilingválnom gymnáziu v Petržalke. Mal som síce skúsenosti s učením, ale predsa len to bolo iné, ako učiť dvanásť rokov na teologickej fakulte.
Školské prostredie tohto gymnázia je celkom iné, ako som si to pamätal zo svojich gymnaziálnych štúdií.
Môj prvý dojem bol taký, že v tejto škole sa študenti cítia celkom “friendly” – aby som použil správny bilingválny termín – keďže si bezstarostne posedávajú na chodbách, dokonca pred zborovňou. To za mojich čias sme sa zborovni vyhýbali oblúkom. Pred začiatkom hodiny spolužiak strážil, či už náhodou neprichádza vyučujúci, aby nás včas upozornil. Všetci sme čakali stojaci pri laviciach.
No na našej škole niet zvončeka a študenti sedia, kde sa komu zachce. Žiadny zasadací poriadok ako za mojich čias, keď miesta na sedenie boli určené. Tí usilovnejší sedeli vpredu, ostatní skôr vzadu. Keď som zistil takúto “inakosť”, pomyslel som si, že toto je nová doba. Predsa len, od mojich školských čias uplynulo štyridsať rokov! Tak či tak, zvyknutý prednášať na teologickej fakulte, začal som na hodinách vyučovať prednášaním. Dával som dôraz na to, čo je dôležité a správne a upozorňoval na to, čo je zlé. No vraj som premotivovaný, lamentovali moji študenti. Asi som im na hodinách pripomínal rodičov aj s ich upozorneniami.
Vstúpil som si do svedomia. Na to, na čo chcem študentov upozorniť, upozorním raz a dosť. Rešpektujem ich schopnosť vytvárať si vlastný názor a verím, že predsa len k nemu prispievam aj ja. Veď témy, ktoré preberáme, hoci sú určené osnovami, vysvetľujem z mojich osobných skúseností a poznania. Je už na nich, ako si ich uložia do pamäti, kedy ich oslovia a spomenú si na ne v živote. Sú mladí, život majú pred sebou, mnohé musia skúsiť sami, lebo tak to v živote chodí. Ale ja viem, že myšlienky z našich hodín, rozhovorov, diskusií a podnetov môžu byť dôležité práve pri rozhodnutiach, ktoré raz budú musieť spraviť.
No pripadám si ako môj otec, keď sa pripravuje na stretnutie so svojimi vnučkami. Cítim sa ako starnúci učiteľ, hoci tu učím len krátko, a teda podľa tabuliek som junior plus, ale vekom som seriózny senior. Myslím, že si môžem dovoliť nebyť príliš prísny, niežeby som na vyučovanie začal nosiť cukríky a čokoládky, ale mám tých mojich chlapcov a dievčatá – študentov a študentky rád. Koniec koncov, boli by ste učiteľmi, keby ste aj vy nemali tých mladých ľudí radi?