Vzdelávanie, ktoré sa nekončí

Rozhovor s Katarínou Petriskovou

Vyštudovala anglický jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. V rámci programu Erasmus študovala na University of Wolverhampton vo Veľkej Británii. Od roku 2011 učila i učí na rôznych bilingválnych gymnáziách v Bratislave. Okrem anglického jazyka a literatúry učí aj predmet globálne vzdelávanie. Je v mentoringovom programe na domovskom gymnáziu C. S. Lewisa i v Komenského inštitúte ako mentor. Inšpiráciu a profesionálny rozvoj našla v Nadácii Milana Šimečku, v programe IRPU (Leaf), IVLP (U.S. State Dept.), CELTA (Cambridge Assessment Group). 

O jej poslednej a pokračujúcej skúsenosti s Komenského inštitútom sa s ňou rozprávala Martina Sondej Hosťovecká. 

Komenského inštitút (KI) – je ľahké sa tam dostať? 

Vždy ma zaujímali vzdelávacie programy pre učiteľov, ktoré ponúkali jednak profesionálny, jednak osobnostný rozvoj. Bola som trochu sklamaná z ponuky MPC. Absolvovala som niekoľko ich školení. Naozaj veľmi záleží od jednotlivcov, ktorí vzdelávanie vedú. No komplexne vzaté ma to neobohatilo tak, ako by som chcela. Preto som vyhľadávala nejaké alternatívy. Takto som sa dostala aj k zahraničným organizáciám, keďže som učiteľkou angličtiny, alebo aj k Nadácii Milana Šimečku, Živici či Komenského inštitútu. 

Inšpirovali ťa nejakí kolegovia? 

Skôr len nepriamo. Nejaký čas oproti mne v kabinete sedela Zuzka Hlávková, ktorá u nás učila. Na istom konšpiračnom webe o nej vyšiel článok, že je absolventkou Sokratovho inštitútu. A hoci Zuzka neabsolvovala tento inštitút, ja som si na základe tejto fámy našla o ňom viaceré zaujímavé informácie. V podstate aj konšpiračný web spravil takto reklamu dobrej veci (smiech).

Pamätáš si ešte, čo presne ťa na Sokratovom a Komenského inštitúte zaujalo? 

Boli to ich workshopy. Vyzerali po odbornej stránke veľmi profesionálne. Viedli ich kvalitní ľudia – Dušan Ondrušek, Silvia Ondrisová, Ondrej Gažovič a mnohí ďalší. Vtedy som si povedala, že toto by som naozaj chcela zažiť a odniesť si odtiaľ niečo. 

Tak si sa prihlásila.

Nie tak celkom. Len som si otvorila prihlášku počas písomných maturít so slovenčiny, zatiaľ čo študenti písali. A zistila som, že je nutné odovzdať aj nejaký projekt. Vtedy som to videla ako problém, pretože som si nevedela predstaviť, aký projekt by som mohla vytvoriť. A tak mi išli v hlave myšlienky – s čím a ako pracujem, čo by som chcela robiť ďalej a možno i ďalej posunúť ostatným…

Takže projektom sa Komenského inštitút nekončí, ale začína?

V podstate áno, lebo projekt je súčasťou prihlášky. Projekt sa ale určite ešte viackrát „učeše“. V čase prihlásenia je dôležité, aby bol projekt zmysluplný, aby ľudí v KI zaujal svojou základnou ideou. 

Vieš, aký je celkový záujem o KI zo strany učiteľov?

Nemám presné čísla, z akého množstva ľudí nás vyberali, ale účastníkmi sa stáva dvadsať ľudí. A záujem je naozaj z celého Slovenska. Občas, ak je veľa kvalitných projektov, tak vyberú o jedného – dvoch ľudí viacej. No rozpočet nepustí ani v tomto prípade. Preto aj niektorí účastníci boli samoplatcovia. Viem však, že z roka na rok záujem stúpa. 

Tvoj projekt ich zaujal. Ozvali sa ti a už si balila kufre do Zaježovej? 

Nie veru. Ešte prišlo druhé kolo. Prihláška je reálny vstup, no dá sa z nej vidieť len to, či máš motiváciu a či máš čím osloviť. Ďalším krokom je interview, ktoré väčšinou prebieha cez Skype, pretože záujem je celoslovenský. Samotný rozhovor trvá zhruba 30 minút. Otázky vyplynuli z mojej prihlášky. Potom som dostala úlohu s obrázkami, na ktoré som mala vymyslieť praktickú aktivitu na vyučovaciu hodinu.

Aký pocit si mala po skončení interview? 

Mala som predtým obavy, no po skončení rozhovoru boli moje pocity veľmi pozitívne. Určite som si želala, aby ma vybrali. No povedala som si, že ak ma nevyberú tento rok, tak to skúsim o rok znova. 

Mala si možnosť stretnúť sa s niekým, kto absolvoval KI ešte predtým, ako si ho začala navštevovať ty? 

Nie, no networking (sieťovanie) so služobne staršími absolventmi KI funguje veľmi dobre. Stretávali sme sa s nimi už počas workshopov. Čo veľmi oceňujem, je fakt, že to celé vlastne koncom nekončí. Mnohé vzdelávania sú nastavené tak, že sa vzdelávaš rok – dva, podľa toho, ako je to naplánované a potom príde záver. No v KI to funguje inak – prichádza ďalší program. Ja som napríklad momentálne v dvojročnom mentoringovom programe, v ktorom budem sprevádzať novú účastníčku KI a zároveň budem dostávať aj ja nejaké ďalšie školenia týkajúce sa mentoringu, projektového manažmentu a podobne. 

Znamená to, že aj ty si mala svojho mentora, na ktorého si sa mohla obrátiť napríklad pri vypracovávaní svojho projektu?

Mala som mentora, samozrejme. Mentor však nebol ešte vtedy z radov bývalých absolventov KI, ale boli nám pridelení konzultanti z radov organizátorov alebo to boli externí mentori. No ukázalo sa, že stále viac a viac je nutné mať mentora vo vnútri, teda spomedzi ľudí, ktorí si prešli celým týmto procesom. Takže padlo rozhodnutie, že z predchádzajúcich troch ročníkov vyberú absolventov KI, z ktorých sa stanú mentori pre študentov nasledujúcich ročníkov.

Na základe akých kritérií sa prideľuje konzultant k projektu?

Musí mu byť samozrejme téma blízka. Ale konzultant je pridelený, nevyberala som si ho sama. Mojím konzultantom bol priamo Juraj Hipš. 

Občas sa učitelia vzdajú svojich snoch o ďalšom vzdelávaní, lebo nemajú časovú kapacitu. Koľko času si venovala alebo venuješ KI? 

Program mentoringu, v ktorom som, je dvojročný. Dostanem prideleného účastníka KI, čiže svoje „mentorča“, no tiež si musím sama nájsť aj učiteľa, ktorého by som mohla mentorovať vo svojom okolí – kolegu napríklad. Školenia sú v rámci predĺžených víkendov už od štvrtka 4x až 5x do roka v Zaježovej. Kto to tam trošku pozná, vie, že je náročné sa tam dostať, ak nemáte auto, no nie nemožné. Začína sa už v júli na teambuildingoch. Viem si predstaviť, že to môže byť problém pre učiteľov, ktorí majú rodiny. Problém je zorganizovať si to aj v práci. Čas strávený nad vlastným projektom si manažuje každý sám. Pre niekoho môže byť ťažké i to. 

Chodievali ste z Bratislavy viacerí?

Nešlo priamo len o kolegov z Bratislavy, ale aj zo širšieho okolia. V projekte sú ľudia z celého Slovenska – Moldava nad Bodvou, Bystrica, Zvolen, Nové Mesto nad Váhom… neboli to len kolegyne učiteľky, mali sme aj mužov učiteľov. Páčilo sa mi aj to, ako sme boli „namiešaní“ profesijne – samozrejme prvý až tretí stupeň, ale bol tam aj prierez rôznymi pozíciami – dve riaditeľky škôl, školský psychológ… 

V rámci štvordňových stretnutí ste riešili nejakú nosnú tému? 

Vždy bol pripravený hlavný workshop, ktorý bol zameraný napríklad na didaktiku, tak sme sa stretli s českým psychológom Róbertom Čapekom alebo so zaujímavou témou „moc v škole“ u Silvie Ondrisovej. Tu by som sa rada pristavila, lebo to bola moja prvá skúsenosť s nejakým psychologickým výcvikom. Myslím si, že nie je úplne správne, že absolventi pedagogického smeru sa stretnú počas štúdia s množstvom rôznych typov psychológií, no praktickú skúsenosť väčšina z nich nemá. Večer bol na stretnutia pozvaný vždy nejaký zaujímavý hosť, napríklad držiteľka ceny „Učiteľ Slovenska“ Zuzka Tkáčová, ktorá hovorila zanietene o tom, ako pracuje, ale aj otvorene o tom, aké výzvy prinieslo do jej života toto ocenenie a že jej teraz ostáva menej času na učenie. (smiech)

Stačili ti tieto štyri stretnutia na to, aby si sa niekam vo svojej práci posunula? 

Viem si predstaviť, že by takýchto stretnutí bolo oveľa viac, no kapacitne i časovo je to asi na maxime. Program stretnutí sme vždy vedeli dopredu, ten je známy už v momente, ako som poslala svoju prihlášku. Všetko je na stránke KI. Viete si to dostatočne v predstihu pozrieť, či už termíny alebo témy. Dôležité je povedať asi aj to, že účasť na stretnutiach je pre všetkých účastníkov povinná. 

Ty si prichádzala zo školy, kde je veľká podpora pre ďalšie vzdelávanie. Ako na tom boli ostatní učitelia? 

Bolo to veľmi rôzne. Aj na štátnych školách existuje podpora a pochopenie pre vzdelávanie. No boli ja takí účastníci, ktorí si museli čerpať kvôli stretnutiam dovolenku, napriek tomu do toho išli s veľkým odhodlaním. Videli v tomto vzdelávaní skutočný zmysel. 

Boli ste nejako prepojení so Sokratovým inštitútom, ktorý je zameraný na vzdelávanie vysokoškolákov? 

Nie. Nejde o vzdelávanie študentov len čisto z pedagogických fakúlt. Sú to študenti z rôznych vysokých škôl, venujúci sa rôznym oblastiam. Najprv vznikol tento inštitút a až neskôr Komenského, ktorý sa sústredí len na oblasť vzdelávania vo vzdelávaní.

Spomenula si lektora Róberta Čapeka (autor bestselleru Líný učitel, pozn. redakcie). Odporúčala by si ho ako lektora do slovenských škôl?

Určite áno. No možno by k nemu nemali prichádzať učitelia tak, že o ňom nič nevedia, že nevedia nič o jeho didaktických prístupoch, ktoré propaguje. Určite si z jeho metodiky najviac odnesie žiak. A časom, keď si na tento systém práce zvykne aj učiteľ, môže byť pre neho veľmi odbremeňujúci. „Lenivý učiteľ“ je vlastne skutočný opak svojho názvu, lebo podľa Čapekovej metodiky si takýto učiteľ všetko pripraví dopredu – ak nevyjde plán A, má pripravený plán B aj C… potom to teda vyzerá, že nič nerobí a pije si na hodine kávičku. Je to presne tak, že za všetkým, čo vyzerá jednoducho, je veľa tvrdej roboty.


Ako sa dá využiť všetko, čo ti KI dal, v tvojej práci? 

Pripravujem pre kolegov workshop na prvé augustové stretnutia. A aj zdieľanie je veľmi dobrá a jednoduchá forma, ako šíriť zaujímavé myšlienky a všetko, čo sa človek naučil. Za dôležité som začala považovať i to, že dobré veci je nutné zdieľať aj v širšom priestore – medzi školami navzájom. Rodičia čím ďalej, tým častejšie vozia deti do nejakej konkrétnej školy, lebo ich v nej niečo zaujme, čo oni ako rodičia považujú za dôležité. Možno by sa zdieľaním dobrej praxe aspoň trochu zmiernil tento fenomén. Účastníci KI robia malé konferencie alebo letné školy, čo je tiež forma zdieľania. 


O čom bol tvoj projekt, na ktorom si pracovala pre KI?

Učím na strednej škole literatúru. Začalo to mojimi spomienkami, ako učili učitelia mňa – telefónny zoznam, kde to začne súpisom mien a priradených diel, potom sa už mýli Hájnikova žena s Bačovou ženou… Povedala som si, že literatúra by predsa mala dať študentom viac. Spisovatelia to nerobili preto, aby boli na nejakom zozname, bolo za tým oveľa viac. Spojila som to s bystander efektom (efekt prihliadajúceho – psychologický efekt, ktorého podstata spočíva v tom, že čím viac ľudí je prítomných v nebezpečnej alebo nesprávnej situácii, o to menej niekto zasiahne alebo pomôže, pozn. redakcie), ktorý ma vždy zaujímal. Tu mi zišla na um otázka – kedy je niekto hrdinom? Literatúra je plná rôznych typov hrdinov. Pozrime sa teda na dielo cez jeho hrdinu. Podstatné bolo, aby študenti uchopili dielo cez príbeh a s ním spojený zážitok. Použila som metódu visible thinking.


Chceli študenti spolupracovať? 

Bez ich pomoci by to nešlo. Boli ochotní ísť so mnou do akejkoľvek „šialenosti“. Niekedy to vyšlo lepšie, inokedy menej. Pri niektorých dielach vládlo nadšenie a ochota, pri niektorých som musela dielo študentom „predať“. Aj rôzne triedy na rovnaké dielo reagovali rôzne, ale to je úplne normálne. 

Myslíš, že každý učiteľ, ktorý má záujem, by dokázal využiť tvoj projekt na svojich hodinách?

Môj výstup je metodická príručka. Dá sa z nej povyberať, ak by mal niekto chuť pustiť sa len do niektorých vecí. Príručka bude zavesená na stránke KI. Takže, ak má niekto záujem…



Vzdelávanie, ktoré sa nekončí

ZAUJAL VÁS ČLÁNOK?

Stiahnite si celé najnovšie číslo časopisu DOBREJ ŠKOLY v PDF. A ak podporíte naše úsilie o skvalitňovanie slovenského školstva dobrovoľným predplatným, získate prístup ku všetkým číslam DOBREJ ŠKOLY, ktoré vyšli za 10 rokov.

Stiahnuť časopis v PDF
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin

Vyberte si rubriku

CK Slniečko