Stretli ste sa už s termínom lege artis? Vznikol skrátením z latinského de lege artis medicinae, teda podľa pravidiel umenia lekárskeho. V súčasnosti sa ním označujú také preventívne, diagnostické či terapeutické medicínske postupy, ktoré zodpovedajú najvyššiemu dosiahnutému vedeckému poznaniu. A čo je dôležité: lekári sú vo svojej profesionálnej praxi povinní postupovať lege artis. V etickom kódexe zdravotníckeho pracovníka sa výslovne uvádza: „Zdravotnícky pracovník v rámci svojej odbornej spôsobilosti a kompetencie vykonáva preventívne, diagnostické a liečebné výkony spôsobom zodpovedajúcim súčasným poznatkom vedy.“ Čo to znamená v praxi? Napríklad to, že lekár vás už dnes nesmie liečiť tzv. púšťaním žilou, ani vám nesmie naordinovať pitie „zázračnej“ vody z Lúrd. A to bez ohľadu na to, čo si on osobne o týchto liečebných metódach myslí.
Občas si hovorím, o čo ľahšie by sa naše školstvo posúvalo vpred, keby sme aj v pedagogike mali pojem vzdelávanie lege artis, teda vzdelávanie v súlade s najvyšším dosiahnutým poznaním v disciplínach ako pedagogika, teória učenia, kognitívna psychológia, neuroveda, sociológia vzdelávania a pod. A keby boli učitelia zaviazaní zistenia týchto vied poznať a aplikovať vo svojej praxi.
Zavedenie princípu lege artis do výchovy a vzdelávania
Jeden príklad za všetky: existuje nepreberné množstvo odborných štúdií o tom, že tradičná klasifikácia žiakov (hodnotenie známkami) je neefektívna a má mnoho nežiaducich vedľajších účinkov. Napriek tomu sa na našich školách stále používa, ba dokonca je predpísaná príslušnou legislatívou! A v diskusiách s učiteľmi, ktorí známkovanie obhajujú, zaznievajú argumenty typu „ja známkujem už 30 rokov a som spokojná – funguje to dobre, najmä na lenivých žiakov.“ Je to podobné, ako by ste od svojho obvodného lekára počuli: „Antibiotiká? Načo? Ja už 30 rokov pacientom prikladám pijavice a nikto sa zatiaľ nesťažoval. Aj môj starý otec bol lekár a tiež celý život používal pijavice.“ V prípade lekára by sme takýto postoj vnímali ako subjektívnosť, neprofesionalitu a ignorovanie súčasných poznatkov vedy a výskumu, ktorými lekár zbytočne škodí svojim pacientom. A ak neškodí, určite nepomáha. To je prípad homeopatík, ktoré síce nie sú zakázané (pretože neškodia), ale nie sú považované za lege artis (pretože nepomáhajú).
Zavedenie princípu lege artis do výchovy a vzdelávania by, samozrejme, nebolo jednoduché. Musel by sa rozšíriť a skvalitniť príslušný výskum. Muselo by sa vyjasniť, ktoré inštitúcie budú tou autoritou, ktorá bude určovať, čo je a čo nie je lege artis. A predovšetkým: museli by sa nájsť mechanizmy, ako desaťtisíce učiteľov priebežne oboznamovať s najnovším stavom vedeckého poznania v oblasti výchovy a vzdelávania. Viem, sú to ťažké úlohy, ale ako inak chceme dosiahnuť, aby sa v našich školách prestali prikladať pijavice?
Viac úvah a zamyslení o vzdelávaní a výchove: Úvahy po zvonení