učitelia a hoaxy

Ako škola prichádza o dôveru

V nedeľu 18. októbra 2020 sa v Bratislave pred Úradom vlády zišlo asi 500 ultras (chuligánov, ktorí sa vydávajú za fanúšikov športu) a prívržencov Kotlebovej strany. Vulgárne a neskôr aj násilne protestovali proti krokom vlády či skôr proti celej slušnej spoločnosti. V istom momente sa kolujúci megafón dostal do rúk ženy, ktorá emotívnym hlasom oslovila prítomných týmito slovami: „Ja pracujem v škole. Možno ma v pondelok zo školy vyhodia, ale viem jedno: nechcem sedieť na hodinách v rúškach, dýchať svoj vlastný kysličník uhličitý, kedy sa znižuje imunita! Nechcem, aby to robili moje deti! Beriem na seba zodpovednosť. Budem aj bez roboty! Ja nesúhlasím s tým, aby nás všetkých očkovali, čipovali, aby nás testovali len preto, že sa mýlia. 500 miliónov mesačne sa míňa na testy! To je choré! A starí ľudia umierajú. To je choré!“

Nechcem sa tu venovať všetkým nezmyslom a hoaxom, ktoré tá pani dokázala vtesnať do niekoľkých viet (dýchanie kysličníka uhličitého, čipovanie, 500 miliónov mesačne na testy). Chcem však poukázať na vážny problém, s ktorým naše školstvo zápasí už dlhší čas a ktorý sa každým takýmto incidentom ďalej a ďalej prehlbuje. Je ním postupná strata dôvery rodičovskej verejnosti v túto inštitúciu.

Majú rodičia istotu, že sú ich deti v škole v bezpečí?

Vlastné deti sú pre každého rodiča tým najcennejším. Ak ich má každý deň na dlhý čas zveriť do rúk cudzích ľudí, potrebuje istotu, že deti s týmito ľuďmi budú v bezpečí. A to fyzickom aj duševnom. V týchto dňoch si prevažná väčšina rodičov chce byť istá, že učitelia nebudú vyučovať bez rúšok a že budú kontrolovať aj rúška na tvárach žiakov. No nielen to: rodičia potrebujú aj istotu, že učitelia nebudú deťom rozprávať o prepichovaní priehradok v nose pri testovaní, o tajnom čipovaní či o škodlivosti vdychovania kysličníku uhličitého spod masky. Žiaľ, ako dokazuje aj incident z demonštrácie, naši rodičia dnes túto istotu mať nemôžu.

Možno si poviete, že išlo iba o ojedinelý extrém, že prevažná väčšina učiteľov je rozumných. Lenže, matematika nepustí: aj keby podobných popletených konšpirátorov bolo medzi pedagógmi iba 1 % (jeden zo sto), išlo by celkovo o 600 – 800 pedagógov, ktorí spolu učia desaťtisíce detí.

Nie je učiteľka ako učiteľka

Krátke (zdanlivé) odbočenie: asi pred týždňom sa vo viacerých učiteľských skupinách na Facebooku búrlivo diskutoval prípad matky, ktorá verejne protestovala proti tomu, že prvostupniari (vrátane jej syna) na hodine slovenčiny preberali báseň Stratený zverinec od Ľubomíra Feldeka. Podľa matky je táto báseň „absolútne nevhodná“ a jej synovi údajne privodila traumu. V následnej diskusii opakovanie zaznieval argument, že matka tomu ako laik nerozumie a že má dôverovať učiteľom, ktorí sú odborníkmi. Tí údajne vedia báseň posúdiť a podať ju žiakom vhodným spôsobom, ktorý im nespôsobí žiadne psychické problémy. Koniec odbočky.

Už je súvis zrejmý? Čo ak tá učiteľka z demonštrácie je slovenčinárka a tiež so žiakmi na hodinách číta rôzne texty? Môžu rodičia dôverovať jej profesionalite? Možno žiakov netraumatizuje básňami z čítanky (a určite nie dôvtipným Strateným zverincom od majstra Feldeka), ale čo ak im v neformálnom rozhovore cez prestávku radí, aby sa nedali testovať, inak im pichnú paličku do mozgu a zavedú do hlavy čip? To by asi traumatizovalo aj mňa…

Niekoľko minút po tom, ako som dopísal tento text, boli zverejnené výsledky prieskumu medzi učiteľmi. Vyplýva z nich, že 44 % opýtaných učiteľov považuje koronavírus za bežné chrípkové ochorenie, takmer 60 % učiteľov by sa nedalo proti nemu zaočkovať a neuveriteľných 31 % učiteľov si myslí, že očkovanie proti koronavírusu bude prípravou na čipovanie ľudí. Neviem si predstaviť šokujúcejší a smutnejší záver tejto úvahy.

Ako škola prichádza o dôveru
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on twitter
Share on linkedin

Vyberte si rubriku