Niet horšieho príchodu do školy ako ten, keď prichádzate s vedomím, že ste tie písomky ešte stále neopravili. Narýchlo premýšľate o výhovorkách, no spomeniete si, že tie ste už použili na predchádzajúcej hodine. Vtedy kráčate z nohy na nohu a predbiehajú vás žiaci, ktorí sa boja zvonenia na začiatok vyučovania. Je krutý pondelok, siahodlhý týždeň pred vami, žiadna záchrana na obzore.

Na prvej hodine vás zaujmú vyprázdnené lavice. Hneď vám hlavou začnú bežať myšlienky o tom, či nemáte písať písomku. Vyhodnotíte to ako nezmysel, nemôžete písať ďalšiu písomku, keď ste ešte neopravili tú predchádzajúcu. Nakoniec použijete osvedčenú stratégiu mŕtveho chrobáka, žiakom o neopravenej písomke nič nepoviete a s obavou čakáte. Žiaci sú apatickí, pondelkové ráno ich dokonale ubilo, žiadna nemiestna otázka vám nehrozí. Dvere sa nečakane radostne rozletia. Nejakí žiaci sa prišli spýtať na počet chýbajúcich. Vraj kvôli chrípkovým prázdninám. Okamžite si predstavíte školu bez žiakov a je vám dobre. Doľahne na vás piatková nálada a nevedomky sa usmejete. Áno, chrípkové prázdniny sú ideálnym riešením. Spokojne sa poobzeráte po prázdnych laviciach. S úľubou sa zahľadím na Kramárikovú, ktorá sa rozkašľala, poviete jej na zdravie, no v duchu jej prajete niečo iné. Dáte si dokonca tú námahu, že jej otcovsky začnete dohovárať, aby doma dbala o svoje zdravie a neohrozovala v škole zdravých ľudí.

Z hodiny utekám ešte pred zazvonením, potrebujem zistiť, koľko žiakov vlastne chýba. Pred očami mi poskakujú veselé ohníčky. Chrípkové prázdniny. Informačné zdroje sú zmätené. Žiaci sa narýchlo doučujú z počítania percent, čo by Komenského isto potešilo. Čísla im vychádzajú dosť rozdielne, čo ma rozzúri. Už som mal chuť vykričať im, že za mojich čias by sa nám ako žiakom také niečo nemohlo stať, no zháčil som sa. Som predsa učiteľ, nemôžem sa verejne postaviť na stranu chrípkových prázdnin, to by mohli poniektorí žiaci vnímať ako prejav ľudskosti a vydesilo by ich to. Po celoškolskom percentuálnom rýchlokurze sme sa dopracovali k 24 %. Nasledovala fáza čitateľskej gramotnosti, žiaci začali pátrať po tom, koľko percent je potrebných na vyhlásenie chrípkových prázdnin. 30. 

Premýšľal som nad tým, ako Kramárikovú dostať do všetkých tried, aby chrípku patrične rozšírila. Aj som si ju zavolal do kabinetu, no tam som hanebne zlyhal. Nemohol som ju predsa verejne požiadať, aby šírila po škole chrípku. Ona tak síce robila, nie však v dostatočnom rozsahu. Navyše som nevymyslel patričný dôvod, aby chorá žiačka pobiehala po celej škole. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že by som ju vyslal na nové sčítanie chýbajúcich žiakov. Bol by to výborný trójsky kôň – žiačka chorá na chrípku počíta zdravých žiakov a šíri medzi nimi nenápadne chorobu. Netrúfol som si však. 

Prišla však nečakaná pomoc. Chvaták. Pije mi krv už dosť dlho, no tentoraz zaklopal na moje dvere na tej správnej strane. Neviem, ako na to prišiel, no odhalil ma. Pošepky mi prezradil, že máme spoločné záujmy. Je nás v škole vraj veľa. Potrebujú poriadne vedenie a skúseného človeka. Vraj sa spoliehajú na mňa. Nebudem klamať, potešilo ma to. Zároveň som však bol ostražitý. Chvaták však vytiahol excelovskú tabuľku a grafy šírenia chrípky. Porozprával mi o slabých triedach, ktoré to kazia ostatným. Prognóza je navyše zlá, inkubačná doba je niekedy až štvordňová a aj pri spolupráci obetavých šíriteľov sa na potrebnú hranicu 30 % nedostaneme. 

„Nepočítajú sa predsa chorí na chrípku,“ vysvetlil som mu. „Úplne nám postačí dostatočné chýbanie. Zajtra sa musí škola vyprázdniť. Preventívne prehliadky, pochybné akcie všetkého druhu, dni otvorených dverí, v tejto chvíli nesmieme hľadieť na prostriedky.“

„Niektorí máme konzervatívnych rodičov,“ začal sa sťažovať. „Dovliekli by nás do školy aj na smrteľnej posteli.“ „Koronavírus,“ poradil som mu, no on nechápavo hľadel.

„To sa nám asi nepodarí zohnať,“ zatváril sa neisto ako pri odpovedi.

„Ak rozšírite o našej škole, že ho tu máme. Sami vám budú brániť, aby ste do školy šli.“

Už nikdy neuvidím takýto obdivný pohľad, pre Chvatáka som sa v tej chvíli stal hrdinom. Už nasledujúcu prestávku si o koronavíruse šepkala celá škola. Šepkala nie je príliš presné slovo, ľudia sa od seba držali príliš ďaleko, takže museli rozprávať nahlas. Šály, ktoré si žiaci obmotali improvizovane okolo úst, však pôsobilo úchvatne. Zborovňa bola prázdna, učitelia sa skrývali v kabinetoch a tvárili vážne ako pri hĺbkovej inšpekcii. 

Riaditeľ však sklamal, žiacku delegáciu rozprášil otázkou, ako sa teda volá ten chorý žiak. Chvaták si síce pohotovo vymyslel meno, no fiktívnu triedu si však vymyslieť nemohol. Vraj bol riaditeľ dosť rozčúlený a chcel vedieť, kto takýto nezmysel šíri po škole.

Žiakov riaditeľ zastaviť dokázal, rodičov však nie. Keď sa po meste náš „koronavírus“ rozšíril, sami sa o všetko postarali. Škola bola prázdna. Napäto som sledoval školský rozhlas. Keď zaznelo volanie na poradu, celá škola kričala šťastím. Radostne som vbehol do zborovne, už som sa nevládal pretvarovať. Celú poradu však riaditeľ o prázdninách mlčal. Skončila sa a nič.

Nenápadne som zašiel sa zástupkyňami spýtať sa, čo sa deje. Ako sa však dá nenápadne spýtať na chrípkové prázdniny? Dozvedel som sa nepríjemnú správu, na vine nie je náš riaditeľ, ale hygiena. Tej sa nahlásia chýbajúci žiaci a ona vyhlási prázdniny. V mysli som začal spriadať plány, ako si poradiť s novým súperom. Chvaták opäť pôsobil skleslo. Dnešná generácia nič nevydrží! Nečudujem sa tomu, že pri tej ich slabošskej povahe ich chrípka v takom veľkom počte kosí.

„Musíme zvýšiť počty!“ povedal som im rázne. Začali šomrať, vraj vyčerpali všetky rezervy. Zajtra navyše reálne hrozí, že prví preliečení sa začnú vracať do školy. Musel som pritlačiť, plnoletí pôjdu darovať krv. Tí, čo si netrúfajú, pri vyšetrení povedia, že začínajú byť chorí, pošlú ich preč. Ide nám len o prvú hodinu, keď sa rátajú chýbajúci. Musíme ísť do rizika, dochádzajúci žiaci musia hromadne prísť neskôr kvôli meškajúcim spojom. „Vyhlasujem chrípkové prázdniny,“ zaznelo nakoniec v rozhlase. S Chvatákom sme sa objali. „Ešte nikdy som nestretol takého skvelého učiteľa,“  pochválil ma.  

Nasledujúce ráno som sa nedokázal postaviť z postele, hlava ma bolela, v hrdle ma čosi rezalo a ja som si myslel, že zomriem. Z posledných síl som sa doplazil do nemocnice. Tam som stretol Chvatáka a zvyšok partie, vyzerali rovnako ako ja. Nakoniec sme sa obeťami chrípky stali aj my.

Hrdinovia

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top