Nedávno som bol na prednáške významného českého ekonóma Milana Zeleného. Hoci témou večera boli trendy v globálnej ekonomike, viackrát sa dotkol aj vzdelávania. Napríklad veľmi múdro pripomenul, že žiaci by sa v škole mali dozvedať aj to, ktoré problémy (vedecké, spoločenské…) ešte nie sú vyriešené. Ihneď som si spomenul na Jeana-Françoisa Champolliona, ktorý sa od svojho učiteľa na lýceu v Grenobli v roku 1801 dozvedel, že sa ešte nikomu na svete nepodarilo rozlúštiť egyptské hieroglyfy. „Ja ich rozlúštim!“ zvolal vtedy 11-ročný Champollion. Ako všetci vieme, o 21 rokov sa mu to podarilo.
Na tomto príbehu dobre vidno, akú motivačnú silu môže mať informácia o tom, že nejaký problém nie je vyriešený. A nejde iba o motiváciu, ale aj o orientáciu. Žiakom je v školách servírovaný prehľad množstva oblastí ľudského poznania, no napriek tomu z nej často vychádzajú bezradní a nevedia, čomu by sa v živote chceli venovať. Keď sa učiteľovi podarí niečím ich hlbšie zaujať (napríklad nevyriešeným problémom), je možné, že si na základe toho zvolia svoju životnú dráhu, podobne ako mladý Champollion.
Zdá sa však, že naša škola iba veľmi nerada pripúšťa, že sa niečo nevie. Učebnice predstavujú jednotlivé vedné obory ako hotové, nespochybniteľné, dokonale do seba zapadajúce stavby, v ktorých niet miesta na pochybnosti ani na nové objavy. Implicitné posolstvo nášho spôsobu vzdelávania je zhruba takéto: všetko podstatné sa vo fyzike (matematike, chémii, biológii) už vie, zostáva doriešiť iba zopár detailov. Okrem toho, že takýto obraz o dnešnom stave ľudského poznania je nepravdivý, je aj pomerne nudný a žiakov nemotivuje k champollionovským výkonom.
Milan Zelený má pravdu. Bolo by dobre, keby to tak videli aj učitelia, autori kurikula a učebníc.