Necieľme bezcieľne

Merania sú nevyhnutnou súčasťou empirických vied i predmetov, na ktorých sa obsah týchto vied sprostredkúva na školách. Najčastejšie sa s touto činnosťou stretávajú učitelia fyziky a chémie. Merania sú na jednej strane aktivizujúcimi metódami, ktoré žiakom prinášajú veľa praktických zručností, na druhej strane sú často málo obľúbenou žiackou činnosťou. Problémom môžu byť ciele merania, ktoré sa dedia po generácie a majú charakter z dôb dávno minulých. Meranie dĺžky akéhosi valčeka alebo overenie nič nehovoriaceho vzťahu nie je pre dnešných žiakov dostatočnou motiváciou.

Pútavé merania

Ciele merania však možno stanoviť aj pútavejšie, a to bez toho, aby boli ochudobnené kompetencie, ktoré má žiak nadobudnúť. Na ilustráciu uvediem dva alternatívne postupy, ktoré možno použiť ako úvodné merania na fyzike na gymnáziu, pri ktorých si žiaci osvojujú základné pojmy merania a meranie dĺžkovým meradlom.

Prvým môže byť overenie faktu, či má človek rovnakú dĺžku postojačky a v ľahu. Žiaci realizujú meranie klasickým dĺžkovým meradlom medzi sebou, pričom ich úlohou je overiť danú skutočnosť čo najpresnejším meraním s uvádzaním všetkých chýb a spôsobom zápisu používaným v klasických meraniach. Meranie sa priamo (až fyzicky) týka študentov, čo u nich vzbudzuje zvýšený záujem o túto aktivitu. Zároveň meranie prináša nečakané závery, pri ktorých žiaci zisťujú, že poležiačky sú „dlhší“. Toto meranie navyše nekončí iba konštatovaním pozorovaného, ale vzbudzuje aj otázky o príčinách jeho výsledkov. 

Ďalším príkladom môže byť hypotéza, že vzdialenosť medzi končekmi prstov rozpažených rúk je rovnaká ako výška danej osoby. Cieľom merania je overiť toto tvrdenie. Svoju výšku určili študenti už v predchádzajúcom meraní, teraz môžu jej hodnotu porovnať s ďalším meraním vzdialenosti koncov rozpažených rúk. Po opakovaných meraniach môžu zvážiť pravdivosť danej hypotézy. Skúsenosť ukazuje, že takéto druhy merania sú pre žiakov príťažlivé. Proces merania sa tu mení z prostriedku na overovanie nudných rovníc a faktov na nástroj bádania, ktorý prináša poznanie a nastoľuje nové otázky.

Čo na to hovorí nositeľ Nobelovej ceny za fyziku?

Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku R. Feynman v jednej zo svojich kníh uvádza príbeh z výskumného centra v Los Alamos, kde v 40. rokoch minulého storočia najlepší vedci a inžinieri pracovali na skonštruovaní prvej atómovej bomby. Projekt mal vysoký stupeň utajenia, aby žiadne zistenia neprenikli k nepriateľovi. Preto väčšina priamo zainteresovaných do vývoja a konštrukcie bomby v skutočnosti netušila, na čom pracuje. Pracovali oddelene na samostatných úlohách, ktoré sa mali na záver spojiť v jeden fungujúci celok. Avšak práca šla pomaly, sprevádzali ju mnohé chyby, nechuť, nedbanlivosť. Feynman začal naliehať na zodpovedných plukovníkov, aby prezradili pracovníkom, na čom vlastne pracujú. Jeho požiadavke bolo vyhovené a keď sa ľudia dozvedeli, čo je hlavným cieľom práce, ich pracovná morálka sa zmenila na nepoznanie. Začali byť vynaliezavejší, pracovali aj nadčas, nepotrebovali dozor, bez ktorého to predtým nešlo…

Poznanie cieľa a stotožnenie sa s ním je kľúčové pri akejkoľvek ľudskej činnosti. Pri školských meraniach je stanovenie cieľov v rukách (tvorivého) učiteľa. Cieľme preto cielene, aby sme zasiahli aj bádateľský záujem študentov.

Marek BALÁŽOVIČ
Gymnázium Ľ. Štúra, Zvolen

Necieľme bezcieľne

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top