Skutočné príbehy v našej rubrike sú často o situáciách, kedy nie je celkom jasné, aké boli motívy konania aktérov alebo ako je správne sa zachovať. Náš skutočný príbeh o mladom záujemcovi o chémiu je práve takýto, ale dotýka sa aj častého rozporu v práci učiteľa: sú pre nás dôležitejšie vedomosti, ktoré žiakov učíme, alebo morálne hodnoty, ku ktorým ich chceme viesť?
Prečítajte si, čo sa stalo jednému učiteľovi chémie na osemročnom gymnáziu:
„Marko si v chemickej učebni sadol hneď vedľa otvorených dverí kabinetu. Bolo mi to trochu čudné, no prestal som to riešiť, keď som začal s pokusom. Na jeho konci ma žiaci zasypali kopou otázok. Markov chrbát v mikine som zazrel až pri odchode z triedy. Niečo mi našepkávalo nenechať to len tak. Prečo si najväčší aktivista za slobodu prejavu a konania, inak povedané najväčší „zlerobič“ široko-ďaleko, sadol inde ako zvyčajne? A tá nekončiaca záplava otázok, niektoré sa dokonca opakovali…
Potom mi to došlo. Rýchlo som vbehol do kabinetu zistiť, čo zmizlo. Kyselina fluorovodíková! Bolo jej tu predsa oveľa viac! Čo keď ju nalial do skla? Rozleptá mu ho! Letím po chodbe. Vidím ich. Celá skupina kvartánskej „elity“ sa smeje. Keď ma zbadajú, stíchnu. Zachytím, ako Marko schováva za chrbát fľašu. Rozpoznám, že je to plastová fľaša s čírou tekutinou. Uľaví sa mi. Zrazu sa emócie strachu menia na obdiv – vidím, že pozorne počúval môj výklad o bezpečnosti pri práci a o vlastnostiach kyseliny fluorovodíkovej. Počkať, takže sa na to pripravil! Začína ma valcovať hnev: „Marko, daj mi tú fľašu!“ Podáva mi ju: „Sorry, sme sa len stavili, či sa to podarí.“ „Neuvedomuješ si, čo sa mohlo stať? Je to kyselina! Čo si s ňou chcel robiť?“ „Nič,“ znie odpoveď a ja sa sám seba pýtam, čo iné som čakal.
Zreferoval som zástupkyni, čo sa udialo. Zhodli sme sa na trojke zo správania – bola to krádež, navyše nebezpečnej látky. Zároveň však Markovi navrhujem pochvalu od vyučujúceho učiteľa za to, že využil všetko, čo vedel a nevystavil seba ani ostatných nebezpečenstvu pri manipulácii s kyselinou. Dokonca si nasadil slnečné okuliare a plastové rukavice. „Skús to navrhnúť na porade,“ reagovala zástupkyňa blahosklonne. „Uvidíme, čo na to povedia ostatní učitelia.“
Ako by ste prípad riešili s Markom? Zaslúžil si podľa vás trojku zo správania? A mal by dostať okrem trestu aj pochvalu od učiteľa chémie? Ako by ste hlasovali, keby dal takýto návrh na porade váš kolega? Svoj názor vyjadrili viacerí naši čitatelia:
Ak by doniesol do školy doma vyrobený nástražný výbušný systém, dostal by trojku zo správania, ale ak by nevybuchol, tak pochvalu za jeho odborné zhotovenie a profesionálnu manipuláciu s ním? Postrádam logický dôvod na pochvalu za tento priestupok, ktorý veľmi ľahko mohol prerásť do závažného problému.
Jaroslav Oster
Tiež učím chémiu a až trojkou zo správania by som to určite neriešila. Ale poporiadku. Obdivujem rýchlu reakciu učiteľa, no zároveň sa pýtam, prečo nechal dvere do kabinetu otvorené. Okrem toho, podľa najnovšej klasifikácie látok, s ktorými môžeme v škole pracovať, sa HF vôbec neodporúča skladovať v škole a učiteľ by s ňou mal pracovať iba v laboratóriu v digestore. A ak trestať, tak prečo len Marka? Čo ak bol iba ,,vykonávateľom“ rozmaru niekoho iného, hlúpejšieho a horšieho, ako bol on? Po desiatich rokoch praxe si čím ďalej, tým viac uvedomujem, že papier je len papier. Na Marka by trojka zo správania pôsobila možno mesiac, možno dva, možno viac, no len čo by upadla do zabudnutia, jeho partia by vymyslela niečo nové a možno aj horšie. Ja by som ako o treste uvažovala nanajvýš o dvojke zo správania (no stále so spytovaním svedomia, či tie dvere do kabinetu predsa len nemali byť zatvorené), a o treste pre celú partiu, ktorú učiteľ pristihol s Markom na chodbe. No a na najbližšej hodine by som Marka vychválila do nebies pred celou triedou za jeho vedomosti o kyseline fluorovodíkovej a slávnostne ho vyhlásila za môjho asistenta. Prístup k chemikáliám a do kabinetu by som síce mala jedine ja, ale pokusy na hodine by som dala robiť Markovi a musel by ich aj vysvetliť. Skrátka, na každej božej hodine by som mu ,,nedala dýchať“.
Andrea Ivanová
Možno som príliš ustráchaná, ale asi by som sa neuspokojila s odpoveďou „nič“. Naozaj by ma zaujímalo, či by Marko kyselinu bez pristihnutia vrátil s vysvetlením o stávke, alebo kde by skončila. Možno keby som ho poznala, bolo by to iné. Ak však berieme vysvetlenie o stávke, trojka sa mi zdá prisilná. Veď „o nič nešlo“. Za tohto predpokladu si viem predstaviť, že to všetko obrátim na žart a pochválim ho za prípravu. Ak je však stávka len výhovorkou, trojka je na mieste. A čo sa týka pochvaly, určite by som to medzi rečou spomenula, aby vedel, že som si to všimla, ale chváliť ho za to nepovažujem za správne. Aj vykrádači bánk a obchodov sa predsa pripravujú (technicky, technologicky…) a nemyslím si, že by ich sudca pri vynášaní rozsudku nejako chválil.
Martina Chalachánová
Zdá sa, že do toho bola zatiahnutá celá trieda: tá záplava otázok zrejme slúžila odvedenie pozornosti. Pripadá mi nespravodlivé, ak si to odskáče len jeden. Okrem toho premýšľam, či by nebolo didaktickejšie chlapcovi aj ostatným ukázať, čo urobí kyselina vyliata na pokožku, napr. na kuse kuracieho mäsa. A nie je trojka zo správania príliš veľký trest za niečo, čo bolo myslené ako žart?
Dana Spurná
Nemyslím, že si Marko zaslúži pochvalu. Jeho príprava na krádež vôbec nemusí súvisieť s výkladom učiteľa a keby aj, to nie je niečo, čo by malo byť osobitne vyzdvihované na porade. To by sme potom takto mali chváliť všetkých usilovných, pozorných a zodpovedných žiakov, niektorých nepretržite a na to máme predsa iné nástroje vo vyučovacom procese. Naopak, jeho konanie mohlo mať následky aj napriek opatreniam, ktoré urobil.
Soňa Puterková
Či trojku zo správania, či pokarhanie, to neviem posúdiť. Ale je fakt, že jeho správanie bolo v niečom hodné trestu. Presne ako to popisuje učiteľ – krádež a ohrozenie okolia, napriek jeho opatrnosti mohlo dôjsť k nehode. Ale súhlasím aj s tým, že je hodné ocenenia, že sa usiloval v maximálne možnej miere dbať, aby neohrozil okolie. Teda pochvala vyučujúceho je tiež namieste. Skutok toho chlapca bol vnútorne ambivalentný – tak, ako bývajú ambivalentné pocity a myšlienky mládencov jeho veku. Sami majú problém sa v tom orientovať – či ukázať frajerinu, či sa správať rozumne, či aký signál o sebe vlastne vyslať okoliu? Napokon, ambivalentné boli aj pocity učiteľa: obdiv, že tak dobre aplikoval učivo o bezpečnosti práce s chemikáliou, a zároveň hnev, že to svedčí o plánovaní tohto skutku. Myslím, že kombinácia trestu za to zlé a pochvaly za to dobré je správnym riešením tejto situácie. A tiež je to aj didaktické – chlapcovi to pomôže zorientovať sa v tom, aký bol vlastne jeho skutok, čo by mal zopakovať aj nabudúce a čo by naopak zopakovať nemal. A asi by som sa prikláňal k tomu, aby ten trest bol silnejší ako tá pochvala. Lebo vo výsledku to bol nebezpečný a nesprávny skutok a tak by to aj malo vyznieť.
Martin Kríž