Keď Robinson stroskotal na opustenom ostrove, mal aspoň Piatka. Pre mňa sa piatok stal prekvapivo nenávideným dňom. V piatok sa nič nekončí, žiaci posielajú materiály naďalej, siahodlho vysvetľujem, čo som v škole vysvetlil raz, teraz vysvetľujem aspoň štyrikrát a nakoniec mi zavolá aj rodič a vysvetľujem to aj jemu. Do učiteľských online skupín som prestal chodiť, aby som si uchoval duševné zdravie, lebo pri toľkých šikovných kolegoch, ktorí to hravo zvládajú, starajú sa o celú rodinu a po večeroch píšu so žiakmi vlastné pokračovanie Harryho Pottera, sa cítim ako vypoužívaná špongia zo starých kriedových čias.
A každý deň desivé správy. Na koronu nám umrela maturita a nikto ju do štatistík nezapísal. Je pravda, že chronických chorôb mala veľa, no aj tak to bolo dosť nečakané úmrtie. Deti sa od mala boja bubákov, potom nasleduje monitor a tie deti, ktoré majú občianky, strašíme maturitou. Čím budeme strašiť teraz? „Nemajte strach, maturita je istota, bude. Je to predsa skúška dospelosti, tí na ministerstve vás nenechajú navždy uzatvorených v detstve,“ vysvetľoval som oduševnene žiakom, ktorí strácali kontakt s realitou a odmietali plniť úlohy zadávané na Edupage.
Po tejto desivej správe si už nie som istý ničím. Nie je náhodou Zem plochá školská doska? Neprídu odrazu ľudia po troch mesiacoch bez školy na to, že na tých deťoch to nezanechalo žiadne následky a že na plochú Zem sa nezomiera? Neuvedomia si tí uvedomelí rodičia, ktorí sa s deťmi poctivo učia, aké zbytočnosti učíme a na akých formalitách je postavený náš školský svet? Nezačnú sa viesť debaty o tom, nakoľko je škola potrebná? Nebudú učitelia ďalšie obete koronavírusu a prídu o prácu? Ak by som takéto kacírske slová povedal v zborovni, okamžite by ma občiankarka uzemnila tvrdením, že práve teraz, keď rodičia majú svoje deti na krku, si uvedomia hodnotu učiteľa už len v tom, že ich ratolesti na pol dňa odstráni z domu a oni si budú môcť vydýchnuť. A ako bonus by mi pridala radu, že ak spravím úlohy natoľko náročné, že ich nezvládne ani rodič s vysokoškolským vzdelaním, dostanem ho do stavu, že váha učiteľa sa znásobí. Veď tie úlohy, ktoré po nociach píšu rodičia spoločne s deťmi, ja môžem šmahom ruky ohodnotiť štvorkou a udupať i to najmenšie sebavedomie rodiča s vysokoškolským titulom. Teraz však nie som v školskej zborovni a necítim jej silu.
Cítim sa presne opačne. Neisto. Už len preklikávanie zákutiami Edupage ma napĺňa obavami. Dobre som to odoslal? Ozaj to takto uvidia žiaci? Čo s tými, ktorí nereagujú na nič, žijú ešte alebo ich úplne pohltilo online hranie?
Uprostred týchto úvah som si uvedomil, že s mojou triedou sa už naozaj neuvidím. Keď spokojne odchádzali na dva týždne domov a ja som im dohováral, aby sa učili na maturity, boli to naše posledné strávené chvíle. Nebude žiadne pobiehanie s tablom. Spoločná rozlúčka, na ktorej si budeme už rovní a kde sa dozviem veci, ktoré som sa vlastne dozvedieť ani nechcel, nebude. Nebudem ich uháňať s ospravedlnenkami. My sa už naozaj spolu nestretneme.
Doľahol na mňa pravý smútok. Veď som už mal pripravené, čo komu poviem, odrazu majú byť z mojej triedy len spomienky? Na to predsa pripravený nie som! Maturity nech si umierajú, ale s vlastnými žiakmi sa po necelých štyroch rokoch takto rozlúčiť nechcem. Rozmýšľam nad tým, ako sa spolu stretnúť, no čoraz viac som si vedomý, že to nepôjde, individuálne prídu, vrátia knihy, vezmú vysvedčenia a rozletia sa. A už ani po konci všetkých karantén ich nikto takto rozletených nedá dohromady. Je koniec.
Prebrala ma ďalšia rana, do 7. mája musia byť uzatvorené známky maturantov. Vravelo sa predsa, že dva týždne po návrate do školy budú maturity, toto som všetkým opakoval. V dnešných časoch neplatí nič. Mám uzatvoriť známky? Veď ja predsa známky nemám. Rátal som s tým, že keď sa vrátia do školy, napíšeme si spolu písomku. Hrať sa na online písomku, keď neviem, kto mi na ňu vlastne odpovedá (možno celé oddelenie SAV), sa mi nezdá byť príliš objektívne. Známky však odo mňa chcú. Túto istotu nezrušili. Idem sa teda pozrieť, ako na tom naozaj so známkami som. Poctiví žiaci nemajú žiaden problém, nazbierali si z dobrovoľných úloh dostatok známok. Tí ostatní však nemajú žiadne. Moje učiteľské ja sa strasie, odmieta sa ponížiť online písomkou. Na začiatku si im predsa povedal jasne, že známku im uzatvorím, keď budú mať tri známky.
Nebudeš riešiť koronavírus a oni si majú rozložiť prácu, aby to zvládli. Ak si to nechajú na koniec, je to ich problém. Moje učiteľské ja je nekompromisné. Pravidlá sú predsa určené. Ty si chceš naozaj vyrábať zbytočné problémy? Nepovedal to ten minister jasne, aby si im známku dal, že to nesmie byť päťka a aby si nerobil žiadne problémy? Ty chceš niekoho učiť čítanie s porozumením, keď sám nie si schopný pochopiť takýto jednoduchý pokyn? Nehraj sa na Komenského! Moje racionálne ja sa začína rozčuľovať. Chceš, aby si všetci o tebe hovorili, ako sa vozíš po chrbtoch žiakov? A mstíš sa im za to, že im zrušili maturitu?
Ako k tomu prídu poctiví žiaci, ktorí si to oddreli? Nevzdáva sa učiteľské ja. Máš predsa známky, tak ich používaj! Ja však chcem aj päťku! Nedohodli sa. Od únavy som zaspal. Stretol som sa s Komenským, ktorý môjmu učiteľskému ja dohováral. Nemám trestať žiakov za svoj konzervativizmus. Na odborníkov, ktorí všetko vedia, som už alergický. Tak ma rozčúlil, až som sa zobudil.
Na Edupage to bublalo. Žiaci bez známok sa prebrali. Odrazu posielali dobrovoľné práce, nevymýšľali a nečakali, že ich zachráni niekto tretí. Pýtali sa konkrétne veci, riešili problémy a nikto sa na nič nevyhováral. Dokonca mi aj Ivana volala! Za tie spoločné tri roky a sedem mesiacov som ich predsa niečo naučil. Je to naozaj moja trieda. A bude mi chýbať. Ja som ten, kto sa potrebuje rozlúčiť. Smútok je väčšinou na strane toho, kto ostáva. Ten, kto odchádza, sa díva dopredu, už nemá čas sa ohliadať. To len ja smútim za minulosťou a odmietam pozerať dopredu. Ako sme stanovali na školskom pozemku, ako sme sa stratili na školskom výlete, mali neviditeľnosť na hodine. Ako im stačilo niečo povedať a oni to spravili. Aj keď som si časom uvedomil, že to bola hlúposť, oni to so šomraním urobili. S dobrými triedami sa nelúči ľahko. V septembri mi budete veľmi chýbať a ja vám to ani nemám ako poriadne povedať. Online rozhovor je v tomto prípade rovnako chabý ako online škola.