Vysvetliť deťom princípy genetiky môže byť naozaj zábava
Často sa ma decká v škole vypytovali, ako je možné, že sme každý odlišný. Prečo zvieratká aj ľudia vyzerajú rôzne, i keď ide o ten istý druh. Bol to dobrý úvod do genetiky a pravidiel dedičnosti.
Začalo sa to u susedov v kláštore
Dedičnosť znakov si v 19. storočí uvedomil Johann Gregor Mendel. Či bol prvý, to s istotou nevieme, ale práve on si prvými prácami na túto tému vyslúžil titul zakladateľa genetiky. Pozoroval rastliny hrachu a všimol si, že krížením semien hrachu s rôznym tvarom dostal úplne neočakávané tvary ich potomkov. Po desiatich rokoch pokusov objavil zákony dedičnosti. Deti prekvapilo, že sa narodil v neďalekej Českej republike, ale ešte viac to, že bol opátom brnenského kláštora, keďže sme si pri Darwinovej teórii pred niekoľkými týždňami spomínali, že nábožensky orientovaní ľudia boli proti jeho vtedy prevratným tvrdeniam. A presne toto bolo aj Mendelovou motiváciou – nájsť argumenty proti teórii evolúcie.
A tak sme si na hodine ukázali, aké hrášky Mendel svojho času používal. Vysvetlili sme si, ako je možné, že dva na prvý pohľad rovnaké hrachy môžu mať potomstvo, ktoré je vzhľadovo iné. Tu si už aj deti samy začali uvedomovať, že rovnaké mechanizmy fungujú aj u ľudí. To, ako vyzeráme, je zapísané v našej DNA. Tú si deti pamätali z hodiny, na ktorej sme navliekali korálky na zakrútené drôty.
Stopársky palec
Naše gény, ktoré sú zakódované v DNA, sme zdedili po rodičoch. Jednu polovicu od mamy a druhú od otca. Väčšinu vonkajších charakteristík určuje kombinácia dvoch génov. Každý z nich môže byť buď dominantný alebo recesívny a už záleží len na tom, kedy sa ktorý prejaví. Konkrétnemu génu sa hovorí alela.
Predstavte si, že máte „stopársky palec“, ktorého posledný článok dokážete ohnúť takmer o 90 stupňov. Každý človek má v sebe jeden pár génov, ktorý to určuje. Veľké A určuje, že máte vystretý palec rovný – to je dominantná alela. Malé a umožňuje ohnúť prst až do podoby stopárskeho palca – to je recesívna alela. Keď sa u vás vo dvojici aliel nachádza aspoň raz veľké A, tak máte palec rovný. Ak máte dvakrát malé a, tak máte palec stopársky.
Deti sa dožadovali názornejšieho vysvetlenia. Dominantná alela je taká, ktorá sa vždy presadí. Je ako mama, ktorá má vždy posledné slovo – je dominantná. Recesívna alela sa prejaví, naopak, len vtedy, keď nie je prítomná tá dominantná – tatkovo slovo platí vtedy, ak mamka nie je doma. Toto vysvetlenie žiaci odobrili úsmevmi, keďže to poznajú z domu. Každý, kto má stopársky palec, má aa. Ostatní majú aspoň raz A. Nasledovalo porovnávanie si palcov a vytvorili sme si aj tabuľku, kto má aký znak.
Po stopách predkov
Ďalším príkladom je schopnosť ohnúť jazyk, čo je dominantná alela, tí, čo to nevedia, majú obe recesívne. Dominantným znakom je aj ryha na brade alebo či je váš ukazovák na nohe dlhší ako palec. Medzi recesívne znaky patrí schopnosť hýbať ušami alebo zakrivený tvar obočia či ochlpenie stredného článku prstu na ruke. Rovnako aj jamky na lícach pri úsmeve. Recesívnym znakom je aj prirastená spodná časť ušného lalôčika. Na rovnakých princípoch sa dedia aj krvné skupiny systému AB0. Tu je recesívnou alelou skupina 0 a dominantné sú A a B. V prípade, že máte obe, máte krvnú skupinu AB.
O chvíľu už decká na seba vyplazovali jazyky, porovnávali si palce, ušnice a brady, niektorí si dokonca dali dole ponožky, len aby si na nohách skontrolovali prsty. Niekoľko minút to v triede vyzeralo ako v cirkuse. Naša tabuľka na konci hodiny zaberala veľkú časť tabule.
Nasledujúcu hodinu sa ma deti pýtali: „Prečo viem hýbať ušami, aj keď to ani mamina, ani tatino nevedia?” Možným vysvetlením je, že obaja rodičia majú Aa a ty si od oboch zdedil práve recesívnu alelu, na čo bola len 25-percentná šanca. Deti sa hneď cítili unikátnejšie. Iné deti boli natoľko iniciatívne, že sa povypytovali na krvné skupiny svojich rodičov a ich rodičov. A tak sme vytvárali rodinné stromy krvných skupín a iných znakov a hypotetizovali nad tým, aké by mohli byť deti žiakov.
Aj keď nedávne štúdie preukázali, že niektoré zo spomínaných znakov sa nededia podľa Mendelových zákonov, na ukážku v škole sú viac než vhodné.
Michal BENOVICS, ZŠ Cenada, Bratislava