„Viete, koľko je v našej škole pedofilov?“ vletel do zborovne nekompromisne telocvikár. Všetci sme stuhli, vydesene a podozrievavo sa okolo seba začali obzerať. „Ako to myslíš?“ ozvala sa po chvíli občiankarka, keď v sebe našla odvahu. „Netvár sa, že o ničom nevieš, si predsa medzi nimi!“ odpovedal jej.
V tvári kolegyne prebehlo niekoľko zmien, ktoré pripomínali topenie ľadovcov, mejkap sa zavlnil, na niektorých miestach popraskal a za jeho medzerami prebleskovala biela pokožka. Okolie očí ešte viac stemnelo, celé telo sa naplo a pripomínalo kobru tesne pred útokom. „Ako to myslíš?“ zasyčala. „Medzi kým som?“
„Na nástenke je predsa zoznam pedofilov,“ odpovedal vydesený, keď sa k nemu občiankarka nebezpečne približovala. Spravil dokonca ešte o jeden krok vzad, no to už ho zozadu obstupovali ďalší kolegovia. Krik, ktorý sa v zborovni rozpútal, vydesil aj Komenského, ktorého busta sa pootočila a zúfalo sa dívala k dverám. „Nesprávajte sa ako žiaci,“ zvreskla ruštinárka. „Sme predsa vysokoškolsky vzdelaní ľudia so štátnicou zo psychológie. Celý tento chaos má isto nejaké logické vysvetlenie. V prvom rade by ma zaujímalo, kto je na tom zozname. Som tam aj ja?“
Telocvikár súhlasne kývol hlavou. V tej chvíli boli štátnice z psychológie preč, zmizla dokonca aj štátnica z pedagogiky a ruštiny, ostala len drobná žena, ktorá holými rukami dvihla dobre živeného kolegu aj s jeho šušťákovou súpravou do vzduchu a triasla ním tak, že hrozilo, že ho z nej každú chvíľu vyzlečie. Krik ľudí, ktorí chceli vedieť, či aj oni sú na zozname, sa týmto ešte viac zväčšil. Komenský s bustou párkrát poskočil a viditeľne sa priblížil k dverám.
„Ktorí zo žiakov to bol?“ zaznela z nahnevaného hlúčika nie príliš zrozumiteľná veta. Prekvapivo však zaúčinkovala, je to osvedčený spôsob riešenia problémov v škole, ak sa objaví problém, musí sa nájsť vinník a tým je žiak. „To musel byť isto Rončinský, dala by som za neho ruky do ohňa, také niečo mohol spraviť len on. Za takýto nevhodný žartík mu navrhujem trojku zo správania,“ hlas z hlúčika nielenže situáciu bleskovo vyriešil, ale správne pedagogicky navrhol aj trest. Krik sa utíšil, keď sa objavilo vysvetlenie, že ide o žiacku zábavu. „Je to písané rukou? Ak to načmáral vlastnoručne, nie je problém ho usvedčiť. Ako ho poznám, tak ľahko sa nachytať nedá. No my si už na neho posvietime! Poďme na miesto činu.“ Telocvikár sa konečne nohami oprel o pevnú zem a nekompromisnou ruštinárkou bol postrkávaný von zo zborovne. Hlúčik zastal pred nástenkou. „Veď to nepísal žiak,“ zasyčala občiankarka. „Veď je pod tým podpísaná zástupkyňa. Je to len zoznám tých, ktorí ešte nemajú odpis z registra trestov. Niekto si z nás len hlúpo vystrelil.“ Opäť sa zmenila na kobru, žiaci vedeli, že v tejto chvíli sa musia stratiť z jej dosahu, lebo sa ocitnú v nebezpečenstve. Šuchot utekajúcich šušťákov, však naznačoval, že aj hlavný vinník si bol vedomý nebezpečenstva a utekal do bezpečia.
„Aj tak mal pravdu, tí na ministerstve z nás spravili pedofilov,“ rozčúlila sa Hlávková. „Suseda sa ma tento týždeň spýtala, či už ten papier mám, či som teda prešla a koľko učiteľov od nás nie. Ona si vážne myslí, že medzi učiteľmi je hromada pedofilov.“ „Ja sa im na to lajstro,“ ozvala sa ruštinárka. „Keby sme sa všetci spojili a neurobili to, čo by s nami urobili? Vyhlásili nás hromadne za pedofilov a vyhodili? Pridá sa niekto ku mne?“ Kolegovia sklopili zrak a akosi im do reči nebolo. „Ak budeme proti tomu bojovať, bude to naozaj vyzerať, akoby sme tých pedofilov chceli medzi sebou chrániť. A navyše sa nemáme čoho báť. Je to len formalita, nakoniec to aj tak všetci spravíme.“
„A od ostatných to prečo nechcú? Čo takí kňazi? A športoví tréneri? Ich nepotrebujeme preveriť? Ja vám hovorím, že toto je len začiatok. Začnú pomaličky a nakoniec budú robiť testy aj z etickej výchovy. Pamätajte na moje slová.“ Ruštinárka sa bojovne okolo seba otáčala, no hlúčik sa akosi začal rozpadať. „Viete, ako sa varí žaba? Už nás varia poriadne dlho, testujú, koľko toho zvládneme. Za niečo by sme sa už statočne mali postaviť, dnes je tá veľká chvíľa.“ Jej slová však už nepočúval nikto, ostala na chodbe sama. Poobzerala sa dookola, vytiahla pero a so spokojným výrazom tam napísala: Zbabelosť učiteľov našej školy je horšia ako pedofília.
V nasledujúci deň sa rozpútalo v zborovni skutočné peklo. Komenský sa vydesene krčil v kúte a bol už zmierený s tým, že čochvíľa ho niekto z rozhorčených učiteľov hodí o stenu. Učitelia neveriacky krútili hlavami nad úpadkom, ktorý v škole nastal, chodili sa na to dívať, až kým to zástupkyňa nezvesila. Rozbehlo sa klasické vyšetrovanie, hlavným podozrivým bol Rončinský. Viacerí učitelia potvrdili, že písmo je jeho. Tvrdohlavo však zapieral, odvolával sa na Jána Husa, Giordana Bruna, čo ešte viac rozčuľovalo vyšetrovací tím. Neustále sa domáhal toho, aby mu ukázali, čo vraj napísal. Vedenie školy však rozumne usúdilo, že mu nebude predsa ukazovať text, ktorý sám napísal.
„Smeje sa nám do očí,“ kričala občiankarka. „Keď mi rozprával o tom, ako mnohí za pravdu trpeli, mala som chuť streliť mu jednu. Hneď by videl učiteľskú zbabelosť. Poznám ja tie typy, treba po nich ísť tvrdo.“ V zborovni to vrelo, pracovná doba sa končila a vinník odmietal spolupracovať.
„Chce vraj vedieť, na akom mieste ten nápis je. On si z nás robí väčšiu srandu ako naša ministerka.“ Táto správa, ktorú priniesol telocvikár, však situáciu neupokojila.
„Riaditeľ mu prezradil miesto a on chce, aby sa pozrel kamerový záznam. My sme si vôbec neuvedomili, že tam máme aj kameru. Ten chlapec nikdy bystrý nebol, sám si proti sebe vytvoril hlavný dôkaz.“ Odrazu niečo spadlo na zem. Všetci zachraňovali ruštinárku. Rončinský bol prepustený na slobodu a vinník sa nikdy nenašiel. Ruštinárka bola na dlhodobej PN-ke a pri svojom návrate mala už aj odpis z registra trestov.