Projekty zaberajú veľa času, no môžu učiteľom mnoho dať

Jozef Herbulák je charizmatický typ učiteľa, ktorého si určite zapamätáte. Pôsobí na SOŠ obchodu a služieb v Prievidzi už 25 rokov, z toho 15 rokov bol zástupcom riaditeľa školy. Učí matematiku, chémiu a informatiku. Zaujíma sa o cestovný ruch, pracuje v Regionálnom združení cestovného ruchu Horná Nitra, je garantom 12. ročníka medzinárodnej konferencie cestovného ruchu, ktorej spoluorganizátorom je jeho škola. Snaží sa pomáhať regiónu, v ktorom žije. Možno mal vyštudovať radšej geografiu… Za DOBRÚ ŠKOLU sa s ním rozprávala Bibiána Zelinová.

Stretli sme sa na odovzdávaní cien Európska značka pre jazyky. Ocenenie ste dostali za 18 rokov trvajúci projekt spolupráce vašej školy s rakúskou školou v Hartbergu, ktorého ste motorom. Projekt ste prezentovali pred zástupcami vážených organizácií a učiteľmi z celého Slovenska. Zaujali ste ich natoľko, že dychtivo čakali na každú ďalšiu vetu. Kde ste sa na­­učili takto prirodzene a zaujímavo prezentovať svoju prácu?

Dlhé roky som pracoval s mladými ľuďmi počas letných táborov. Boli to výmenné pobyty študentov stredných a vysokých škôl z Nemecka a Dánska. Pri príprave komunikačných hier som zistil, že nemám problém vystúpiť pred ľuďmi. Druhým momentom je to, že som starý funkcionár ROH. Pracoval som v školských, krajských aj celoslovenských komisiách, kde bolo treba ľudí motivovať ku rôznym aktivitám, niekedy aj menej príťažlivým. Nemám problém vystúpiť pred ľuďmi, ktorých niečo zaujíma. Asi by to bolo ťažšie pred publikom, ktoré nechce počúvať.

Škola, na ktorej učíte, má dlhú históriu. Iné školy vám môžu len ticho závidieť 90-ročnú tradíciu. Má história školy vplyv na učiteľov alebo žiakov?

Oslavy 90. výročia založenia školy v roku 2009 oslovili najmä pedagógov. Mnohí si dovtedy ani neuvedomovali, že učia na škole s takou dlhou tradíciou. Milo ich prekvapilo, že sme nezabudli ani na učiteľov zo SOŠ strojárskej a stavebnej, ktorá sa od našej školy odčlenila. Žiaci a mladá generácia učiteľov už túto tradíciu a históriu nevnímajú. Je im jedno, či má škola 10 alebo 90 rokov. Niektorých to však zaujíma a sú milo prekvapení. Možno je to aj tým, že už nesídlime v pôvodnej budove, v ktorej dýchal genius loci. Terajšia budova je z roku 1976 a má už celkom inú atmosféru.

Ako sa dajú zvládnuť a udržať vzťahy v kolektíve 174 zamestnancov? 

Nechcem sa príliš chváliť, ale naša škola má veľmi dobrú kultúru vzťahov a dobrú atmosféru. Dodržiavame zásadu, že nerobíme rozdiely medzi majstrami odborného výcviku a učiteľmi. Druhou zásadou je dobrý vzťah mladších a starších kolegov. Mám kolegov, ktorí boli mojimi žiakmi a veľmi rýchlo sme si k sebe našli cestu. Sme síce rozdelení do niekoľkých skupiniek, ale robíme veľa spoločných aktivít: výlet v Tatrách, predsilvestrovské posedenie… Na hubovom raute sa nás stretlo okolo 120. Dávame si záležať na tom, aby ľudia boli spokojní, zabavili sa, aby to stálo za to. Naša škola má naozaj dobrého ducha.

Vaše partnerstvo s rakúskou školou Hartberg sa začalo v roku 1992. Ako  sa zrodila myšlienka spolupráce?

Svoje nadšenie z roku 1989, kedy sme konečne mohli začať cestovať, som chcel naplno využiť. ŠIOV vtedy ponúkol poznávací zájazd do Rakúska, tak sme aj s pani riaditeľkou vycestovali. Rakúska škola sa nám veľmi zapáčila. Oni tiež práve v tom čase hľadali kontakt na školu z „postkomunistického” štátu. Manželka – nemčinárka mi pomáhala s písaním listu.

Naplánovali sme si výlet do Hartbergu. Oni si na nás už príliš nepamätali, no návšteva dopadla aj tak dobre. Boli zvedaví, ako to vyzerá na Slovensku – tiež nikdy neboli za železnou oponou. Naša škola, učitelia, žiaci i Prievidza u nich zanechali dobrý prvý dojem, preto prikývli na projekt Partnerstvo. Začal sa výmennými návštevami učiteľov a neskôr sme postupne zapájali aj žiakov.

S akými očakávaniami vstupovali do projektu rakúski učitelia? Nemali pocit, že sa od slovenskej školy nemajú veľmi čo naučiť?

Keďže sú to dnes už moji osobní priatelia, tak viem, že úlohu vtedy zohrala najmä zvedavosť. Až neskôr priznali, že mali aj obavy. Malá skupinka spoznala Spiš, kde ich prekvapila história i kultúra regiónu. U nás v škole zasa videli tradičné podujatie GASTRODNI, z úrovne ktorého boli (príjemne) šokovaní. Nechápali, čo sa chceme od nich učiť. A keď sa dozvedeli, že v našich triedach máme okolo 34 žiakov (oni majú 15), tak ich obdiv ku slovenským učiteľom ešte viac narástol.Vyvrcholilo to prezentáciou ich – štajerskej – kuchyne v Prievidzi. My sme v Hartbergu zasa predviedli slovenskú kuchyňu, vymieňali sme si odborné texty, skúsenosti a budovali obyčajné medziľudské vzťahy.

Je naivné si myslieť, že takéto aktivity sa dajú robiť iba v rámci pracovného času. Zdá sa, že venujete projektu aj veľa svojho voľného času.

Ja žijem prácou – v istom zmysle som ťažký workoholik. Rád cestujem a spoznávam nové krajiny a ľudí. V tom som našiel podporu aj v rodine. Počas dlhých rokov spoločnej práce, či už so slovenskými alebo rakúskymi kolegami, sme umne spojili prácu a osobné záujmy a priateľstvá. Zistili sme, že projekt nám síce berie čas, no zároveň nám aj veľa dáva. Som rád, že nikdy neboli problémy so zapojením kolegov. Tí, ktorí v projekte pracovali, mu postupne venovali voľné chvíle aj prázdniny. Mal som šťastie na ľudí, ktorí hrali so mnou túto „hru”. Nezabúdal som však na konci školského roka zhodnotiť výsledky a oceniť prínos každého z nich. To bol moment, ktorý nás všetkých tešil a motivoval. Veľa sme toho stihli, mnoho akcií sa vydarilo. To sa nedá robiť iba počas pracovnej doby. Keď v škole zazvoní, musíte ísť na hodinu a projekt ide bokom.

A čo financovanie aktivít a s tým spojená byrokracia?

To bol veľký problém. No nakoniec sa vždy podarilo nájsť nejaké finančné zastrešenie, nejakú „hlavičku”, pod ktorú sa naše aktivity zmestili. Napríklad projekt cezhraničnej spolupráce, ESFprojekty, Leonardo atď. So študentskými aktivitami nebol problém. Menej úspešní sme boli pri výmene učiteľov. Na to žiadne podporné programy nie sú, tak sme to museli zariadiť inak. Mali sme k dispozícii internát, stačila nám jednoduchá strava. Keby si niekto bol nárokoval diéty alebo nadčasy, tak by to bolo školu finančne položilo.

Po 18 rokoch rôznych aktivít už môžete bilancovať. Aké pedagogické know-how ste „odkukali” od rakúskych pedagógov?

V prvých rokoch sme často diskutovali o tom, čo je to projekt. Nepáči sa mi, keď sa akákoľvek bežná aktivita označuje týmto slovom. Prijal som pre seba filozofiu, že projekt musí mať vertikálny aj horizontálny rozmer. Mali sme viacero navzájom prepojených cieľov, nielen jeden. Hovorili sme o Slovensku, o Rakúsku, o regióne, o gastronómii a ďalších témach. Projekt dopĺňal učebné osnovy, odborné a geografické vedomosti, rozvinul obrovské množstvo aktivít, šíril sa do všetkých strán ako výbuch. Podieľali sa na ňom jazykári, telocvikári, dejepisári, učitelia odborných predmetov, ba dokonca – čo si veľmi vážim – aj majsterky odborného výcviku.

Máte dostatok podpory zo strany vedenia školy, kolegov a študentov?

Na začiatku projektu som ho riadil z pozície zástupcu riaditeľa školy, čo malo viaceré výhody. Videl som, ako vďaka jeho aktivitám kolegovia odborne aj osobnostne rastú. Mrzí ma len to, že záujem žiakov postupne klesá. Dnes chodia naši študenti bežne na odborné praxe, niektoré spoja s brigádou a majú možnosť si zarobiť. Vytvárame pre nich pomerne veľa možností, no niekedy pozabudnú prejaviť vďačnosť. Projekt Partnerstvo nikdy nemal „ komerčný” charakter. Ale ešte stále sa nájdu takí, ktorí do neho radi vstupujú. 

Zažili ste v Partnerstve niečo neočakávané?

Viac rokov som na naše aktivity pozýval aj rakúske veľvyslanectvo. Už som ani nedúfal, že sa niekedy ozvú. Raz nečakane zazvonil telefón a oznámili nám, že naše pozvanie na oslavu 10. výročia partnerstva prijal rakúsky veľvyslanec pán Boldorf s manželkou. V ten deň sme zorganizovali konferenciu o cestovnom ruchu. Hostia prišli počas programu, takže na prestávku čakali v bufete. Prijali pozvanie našich žiakov a dostali kávu v plastových pohárikoch. Keď som to zbadal, ospravedlňoval som sa im. Veľvyslanec s manželkou sa milo ohradili, že prišli na konferenciu rovnako ako ostatní účastníci a nechcú žiadne privilégiá. Počas pobytu v škole na GASTRODŇOCH boli príjemne prekvapení tým, ako vyzerá naša škola a čo sa nám podarilo v rámci projektu dosiahnuť. Pôvodne sa chceli zdržať iba 20 minút, no nakoniec z toho bola takmer štyri a pol hodinová návšteva.

A čo prinieslo Partnerstvo žiakom?

Na začiatku 90-tych rokov bolo pre nich zážitkom dostať sa počas pobytu v Rakúsku priamo do rodín podnikateľov či farmárov. To na Slovensku vtedy ešte nebolo. Závidel som im, že boli na rakúskej farme s kravičkami. Bol to unikát, ktorý sa vôbec nedal porovnať s našimi socialistickými JRD.

Ako sa vám darí na aktivity nahovoriť svojich kolegov? 

Kolegovia nikdy neodmietli pomoc. Skôr očakávali, koho z nich do projektu prizvem – bola v tom istá prestíž. Najväčším lákadlom sú milé vzťahy a príjemné zážitky. No na našej škole sa robia aj ďalšie (ešte väčšie) projekty. Kolegovia sú zvyknutí organizovať aj veľké podujatia presahujúce rámec školy.

Chcel by som zdôrazniť, že čas bol významným faktorom:inú kvalitu mal projekt v začiatkoch a inú neskôr. Veľký prínos mal najmä pre učiteľov cudzích jazykov, no postupne prerástol aj do odborných predmetov a praktického vyučovania. Projektov sa netreba báť – nemôžete nič stratiť, dokonca ani čas.

Chýba vám, že nie ste vo vedení školy?

Pri príprave projektov mi to chýba, no teší ma teraz práca učiteľa. Pri nástupe do funkcie zástupcu som zastával názor, že ľudí vo vedení treba po istom čase obmieňať – nemali by tam byť 20 rokov priklincovaní tí istí. Dnes sa na to už pozerám inak: nejde o to, ako dlho je človek vo funkcii, ale či na tej pozícii stále rastie a či je schopný robiť koncepčné zmeny. 

Naše odborné školstvo prechádza zmenami a trpí. V čase veľkého ekonomického tlaku a „prežívania” nie je možné uplatniť mnohé rozumné myšlienky. Veľa podnetov musí čakať na „lepšie časy”. V poslednej dobe vnímam citlivejšie práve tieto straty času – škoda každého nevyužitého dňa, každej premárnenej energie… Práve pri práci na rôznych projektoch so zahraničnými partnermi som často obdivoval ich možnosti, prajné prostredie, snahu dotiahnuť všetky detaily, kultúrny priebehu i hodnotenie výsledkov. Vždy ma poteší pozitívne hodnotenie zanietenosti i odbornosti našich pedagógov zahraničnými partnermi. Niekedy doslova žasnú, koľko toho robíme, koľko máme šikovných ľudí… Je len na nás, aby sme vedeli prezentovať a obhájiť výsledky svojej práce.

Najväčší problém dnes vidím v obsahu vyučovania. Pred Európou stojí dôležitá úloha jasne definovať potreby spoločnosti a kvalifikácie, ktoré budú v budúcnosti potrebné. Na to budú musieť reagovať vzdelávacie systémy. Školy dnes pripravujú absolventov tak trochu do vzduchoprázdna. Čo budú naši žiaci potrebovať o 10 rokov? O tom by sme mohli diskutovať aj tri dni…

Projekty zaberajú veľa času, no môžu učiteľom mnoho dať

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top