Som hrdá na všetky zelené školy

Urobí na vás dojem, a to nie len svojím nekonvenčným vzhľadom. Energická a priama koordinátorka programu Zelená škola Mirka Piláriková, ktorú poznáte aj z DOBREJ ŠKOLY, len pred piatimi rokmi skončila štúdium na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. V CEEV Živica druhý rok šéfuje programu Zelená škola, ktorý je súčasťou najväčšieho environmentálneho programu na svete Eco-Schools. Aby sa lepšie vžila do kože učiteľov, s ktorými pracuje, niekoľko hodín do týždňa učí environmentálnu výchovu na základnej škole vo Zvolene. Žije v dome so samými ekológmi, kde je všetko, ako sa patrí: štvorzložkový separovaný zber, päť bicyklov a záhradka s vlastnou zeleninou, vzorný environmentálny profil jej naštrbuje len nutnosť jazdiť autom a občasná take-away káva na pumpe. Jej vášňou je punková hudba, ale aj jej práca. Medzi dvoma návštevami zelených škôl sa stihla porozprávať s Lenkou Kunovou.

Mala si od detstva vzťah k prírode?

Ani nie. Náš ocino bol bývalý horolezec, vkuse nás niekam ťahal a liezol nám s tým všetkým na nervy, lebo sme na to fyzicky nemali. Až neskôr som pochopila, čo tým chcel povedať. 

Kedy si začala pracovať pre Živicu?

Ešte počas štúdia som začala dobrovoľníčiť v Zelenej škole a už v piatom ročníku som v Živici aj pracovala. Máme sieť dobrovoľníkov, sú to často študenti, ale máme tam aj baby, ktoré robia v banke a hľadajú niečo, čo pre nich má význam. 

Pred chvíľou si sa vrátila z jednej školy. Chodíte kontrolovať, či sú školy dosť zelené?

Cez školský rok chodíme na školy ako konzultanti alebo regionálni koordinátori, pýtame sa, v čom potrebujú poradiť, s čím potrebujú pomôcť, čo stihli, čo by ešte mohli spraviť. Teraz prebieha hodnotenie, ale snažíme byť podporou, nie kontrolou. Stretneme sa so žiakmi, ideme sa prejsť po škole, porozprávame sa s vedením. Chceme, aby sa pochválili, čo sa im podarilo. Ja vždy vravím, že slovenské školstvo sa nevie chváliť. Takže sa im snažím povedať: ukážte aj iným, čo robíte. 

Rešpektujú ťa učitelia?

Stretávam sa s rôznymi reakciami. Na prvé semináre idem radšej v kostýme a balerínkach. Stáva sa mi, že až po čase učiteľky priznajú, že s mojím vzhľadom mali trochu problém. Zažila som však aj pani učiteľky, ktoré mi povedali: „Aj ja by som si dala také vlasy! Ale už som stará.“ Mne sú učiteľky veľmi blízke a cezo mňa prekonávajú niektoré svoje predsudky. Keď-že sa snažím robiť svoju robotu dobre a správam sa slušne, tak mi to aj ľudia vracajú. Výhodou je, že ma berú žiaci. Keď prídem v čínach a tričku, tak nemajú problém sa so mnou baviť úprimne a otvorene. 

Ako berú školy ľudí z tretieho sektora? 

Je to tak pol na pol. Stretávam sa s tým, že si vážia a sú radi, že pre nich niečo robíme a snažíme sa mať s nimi osobný vzťah. Ale stretla som sa aj so skrytou výčitkou, prečo sa viac nesnažíme, aby nás podporoval štát. Vždy sa snažím vysvetliť, že to robíme, ale je to dlhá cesta. Ale prevláda radosť, že im niekto pomáha rozvíjať sa aj iným smerom. Aj riaditeľka školy, kde učím, po dvoch rokoch zhodnotila, že som tam doniesla iný pohľad, lebo nie som zo štátnej sféry. 

Pomohlo Zelenej škole, že je súčasťou POP?

Uľahčilo to prácu koordinátorom na školách. Robia to väčšinou z nadšenia, ale teraz majú aj podporu vedenia, keďže nás určili ako prioritný program v rámci environmentálnej výchovy ako prierezovej témy. Máme aj také školy, kde riaditeľ učiteľom znížil o hodinu-dve úväzok kvôli Zelenej škole. Veľa škôl ma krúžok a môžu tu prepájať rôzne ročníky. A je veľa škôl, ktoré si dajú ako disponibilnú hodinu práve environmentálnu výchovu. 

Ale tých už bude menej.

Prácu koordinátorov to ovplyvní, keď majú na program priestor, je to cítiť. Robiť to cez prestávku alebo po škole je veľmi náročné. 

Je výhodné byť súčasťou veľkého medzinárodného programu?

Pomáha to školám v prestíži, ale pre nás to, úprimne, neznamená veľa, nastavujeme si veci samostatne. Medzi krajinami sú veľké rozdiely, nedajú sa nastaviť rovnaké štandardy. Minule som sa rozprávala s koordinátorkou z Nigérie. Tam sú naozaj školy v jednej hlinenej budove niekde na poli. Inšpirujeme sa krajinami, ktoré sú nám blízke. S Čechmi máme veľmi dobré vzťahy, je to podobná krajina. Keď poviem na nejakej škole, čo sa podarilo v Rakúsku, tak mi povedia, že sa to sem nedá preniesť. Keď poviem, že to bolo v Čechách, je to iné. 

Čo môže urobiť nejaká nigérijská škola pre to, aby bola viac zelená?

Oni tam majú úplne iné problémy. U nás riešime minimalizáciu odpadu, oni riešia odpad na ulici, niekde sa boria po kolená v odpade. Neriešia tak ako my šetrenie vodou, ale to, že takmer žiadnu vodu nemajú, najmä nie pitnú, a aký environmentálny rozmer to má. V USA, Austrálii, Číne zasa riešia hypermoderné aplikácie na tablety. 

Aké environmentálne je v porovnaní s ostatnými krajinami Slovensko?

Mám dojem, že sme asi niekde v strede. Vo vyspelých krajinách ako Rakúsko či Kanada je separovanie bežná vec, oni to žiakov vôbec neučia, naučia ich to rodičia. U nás je to ešte v plienkach. Ale keď máme raz do roka stretnutie Eco-Schools, sú na nich plastové poháre a materiá-ly vytlačené na jednu stranu, jednorazové mliečka a cukry do kávy, vtedy dávam silnú spätnú väzbu: čo chceme školám ukázať, keď na tých stretnutiach nie sú dodržané žiadne štandardy? Alebo prečo tam musíme letieť? Robme radšej regionálne stretnutia. Rozčuľuje ma to, preto som tam považovaná za radikála. Ale naše školy to tak robia, tak prečo nie aj my?

Sú slovenskí učitelia dobre zorientovaní v environmentálnych témach?

Závisí od konkrétneho učiteľa, často sa spájajú environmentálne témy s biológiou. Na seminároch sa preto snažíme prinášať hlbší pohľad, že to naozaj nie je len o sadení stromčekov a zbieraní odpadkov. Ak decká chodia stále len zbierať smeti, stanú sa z nich smetiari, ktorí sú úplne deprimovaní. Je lepšie robiť komplexné riešenia, napríklad osádzať smetné koše. Niektoré školy majú svoje územia, ktoré chránia a starajú sa o ne. Alebo keď vysádzajú stromy, nech sa zameriavajú na regionálne druhy. Aj pri separovaní sa snažíme ísť ďalej, človek by mal v prvom rade minimalizovať odpad.

Ktoré sú najčastejšie environmentálne mýty?

Obľúbeným je prospešnosť kŕmenia vtákov v zime. Ďalším je, že tlač na recyklovaný papier kazí tlačiarne. Už to nie je pravda, recyklovaný papier už má tú istú kvalitu ako biely. Medzi deckami je obľúbený mýtus, že kompost smrdí alebo že sú v ňom hady, ale keď sa oň človek správne stará, tak tam nie sú. Potom sa mi stále stáva, čo ma aj dosť prekvapuje, že sa ma ľudia pýtajú, či chodíme objímať stromy. Dokonca sa ma jeden pán minule pýtal, či chodíme len na bicykli, dokonca či si holíme nohy alebo či chceme všetkých vrátiť do jaskyne.

Ktorý z našich neekologických zvykov je najťažšie odstrániť?

Lenivosť. Keď školy zavádzajú separovaný zber, vždy im hovorím: dajte si ho do tried. Žiaci nie sú zvyknutí, že by to išli vyhodiť na chodbu. Ja som síce uvedomelá, ale vždy trpím, že nemám pri dome koše na tetrapaky a musím prejsť asi 15 minút na druhé sídlisko, aby som to tam vyhodila. Je to otázka pohodlnosti, či sa mi to chce riešiť, či sa mi chce v obchode rozmýšľať, či niečo potrebujem alebo nepotrebujem. Tiež obalové šialenstvo je u nás veľmi silné. Všetko je zabalené a z toho je strašne veľa odpadu. Keď majú decká u nás kurz a majú si týždeň alebo tri dni zbierať odpad, ktorý vytvorili, tak sú strašne prekvapené, koľko toho dokážu vyprodukovať.

Nebývajú rodičia nahnevaní, keď ich doma začnú deti poúčať o environmentálnom spôsobe života?

Vôbec nie. Je výhoda, že im to hovoria deti. Keby im to vravel učiteľ alebo ja, tak by sa im to asi nepáčilo. Počula som iks príbehov, ako deti v škole triedili a potom motivovali mamičku a babičku a všetkých, aby do toho išli. Alebo deti donútia rodičov, ktorí majú auto, aby chodili pešo do školy. A stalo sa nám aj to, že sa rodičia pýtali na zápise, či sú zelená škola

Čím si škola zaslúži  tento titul?

Najprv si vytvoria akčný tím, na základnej a strednej škole sú to žiaci, pri nižších ročníkoch a v škôlkach sú tam aj rodičia a nepedagogický personál. Potom si spravia audit, zistia, ako na tom sú. Potom si vyberú jednu z tém, spravia si plán, čo chcú zmeniť a pracujú na tom. Snažíme sa školy viesť k tomu, aby sa dívali aj spätne na to, čo sa im podarilo, čo im nevyšlo. Informujú celú komunitu, poznatky zapracúvajú do vzdelávania a nakoniec si vytvárajú svoj eko-kódex. 

Majú veľa vlastného priestoru.

Nedávame návody, ale rady. Každá škola si vytvára plán podľa svojich podmienok. Je veľký rozdiel, či je to sídliskové gymnázium v Petržalke alebo málotriedka na Zaježovej. Či je to rómska škola, špeciálna škola, internátna škola, tie rozdiely sú brutálne. Niekto sa dokáže posunúť o desať schodov a niekto o jeden a trvá mu to rovnaký čas, takže sa snažíme školy vôbec neporovnávať. Každý musí ísť svojím tempom. Program je tiež prioritne založený na participácii. Participácia je 60 % a envirotémy 40. Chceme meniť aj atmosféru v školách, formy vzdelávania. Je dôležité, aby žiaci, ale aj upratovačka, kuchárka boli v škole rovnako dôležité a mohli sa vyjadriť. Môžeme mať školu, ktorá je environmentálna, dodržiava všetky zásady, ale pokiaľ to nerobili žiaci a celá komunita, nemôžu byť zelenou školou

Aké školy sa najčastejšie zapájajú?

Najviac máme základných škôl. V posledných rokoch máme stále viac špeciálnych škôl a tie sú jedny z najlepších v programe. Majú omnoho viac priestoru na praktické veci. Ich žiaci vo vedomostnej sfére zaostávajú, ale tu si dokážu nájsť svoje miesto. Je im to blízke, je to prepojené s prostredím, zároveň je to praktické, niečo naozaj vidia, uchopia. 

A ako je to podľa regiónov?

Ak sa pozrieš na mapu zelených škôl, uvidíš niečo, čo voláme hniezda. Najprv tam bola jedna zelená škola, potom dve, potom tri a takto sa to šíri. Nerobíme žiadnu veľkú propagandu, pošleme škole jeden mail, že spúšťame nový ročník a stále je ich viac a viac. Väčšinou si to učitelia z tých škôl povedia medzi sebou.

Ako sa ti páči učiť a ako to zmenilo tvoj pohľad na učiteľstvo?

Kedysi som veľmi rada lektorovala učiteľov, bavilo ma pracovať s nimi a rozvíjať ich. Ale teraz sa to mení – vidím obrovský potenciál v žiakoch. Vždy som mala veľký rešpekt voči učiteľom, úctu za to, čo robia, a ešte to zosilnelo, keď vidím, čo všetko robia a ako ich okolie neberie vážne. Je to často dehonestované povolanie. 

Zmena postojov je beh na dlhé trate. Ešte ťa baví, čo robíš?

Ja vždy hovorím romanticky, že robím prácu snov. Celý rok je to mravčia práca, ale preto teraz rada chodím na školy, vidím, čo sa naozaj zmenilo. Ale aj zlé veci sa stanú.

Aké zlé veci?

Napríklad stretneš učiteľa, ktorý aj tak nepochopí, že to majú robiť tí žiaci. Potom príde veľké sklamanie, veď keď to robíš dva roky, tak sa namakáš, a nedostaneš vlajku, lebo nesplníš princíp Zelenej školy. Tiež bojujeme s financiami. Ale sme v kontakte so žiakmi a s ľuďmi, čo to naozaj chcú robiť, tým sa to vyrovnáva. 

Vedia školy, do čoho idú?

Keď volajú školy, čo sa chcú zapojiť, pýtajú sa: To je taký v pohode program, však? A ja:Ani nie. Prečo? Lebo musíte zmeniť veci, musíte sa hýbať, musíte makať. Ale vy chcete, aby sme sa registrovali. Áno, ale nechcem vás klamať, ten program je ťažký. Budeme vám oporou, budeme sa snažiť, ale jednoduché to nie je. 

Používate pri motivácii žiakov aj katastrofické scenáre budúcnosti?

Mne to nie je blízke. Radšej hľadám alternatívy a ukazujem príklady dobrej praxe, ako by som mala hovoriť, že tu všetci zomrieme a zachráňme planétu. Radšej poďme cestou, čo funguje. Kritizovať je najľahšie.

Na čo si vo svojej práci najviac hrdá?

Najsilnejší moment je, keď máme certifikáciu, odovzdávanie vlajok školám, ktoré obhájili titul alebo získali nový. Je to deň silných emócií. Som na ne hrdá, že prišli až tam a že ich môžeme oceniť.

Som hrdá na všetky zelené školy

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Scroll to top