Iste ste sa už stretli s názorom, že rodičia sú klientmi školy a podľa toho by sa k nim a k ich deťom mala škola správať. Najčastejšie sa s týmto pohľadom stretávame u súkromných škôl. Trochu iná situácia je v štátnych školách, no aj tam občas zaznie slovo „klient“. Je takéto videnie opodstatnené?
Na prvý pohľad naozaj vykazuje skúmaná situácia znaky dodávateľsko-klientského vzťahu. Škola poskytuje istý druh služieb, rodič si (vo väčšine prípadov) volí školu – dodávateľa z istej ponuky dostupných škôl a v niektorých prípadoch za vzdelávanie svojho dieťaťa dokonca platí. Mohlo by sa teda zdať, že poslať dieťa do školy je niečo podobné ako dať auto do servisu. Existujú však minimálne tri argumenty, prečo by sme mali byť s touto analógiou opatrní.
Za prvé: čerpanie vzdelávacích služieb nie je zo strany rodičov také dobrovoľné, ako v prípade autoservisu. Rodičia svoje deti do školy posielať musia. A to má rôzne dôsledky…
Za druhé: Na rozdiel od autoškoly či jazykovej školy, musia základné a stredné školy plniť aj rôzne funkcie a úlohy, ktoré im dáva štát a ich zriaďovatelia. Narážame tu na večnú otázku, komu majú slúžiť školy. Realita je taká, že školy plnia dôležité úlohy nielen vo vzťahu k Jankovi a Marienke zo šiestej B, ale aj vo vzťahu k štátu, k zamestnávateľom, k trhu práce i voči občianskej spoločnosti. Problém je v tom, že niekedy tu dochádza k nesúladu – nie každá spoločenská potreba je Marienke či jej rodičom po vôli. Aj preto v podmienkach školy rodič nie je a nemôže byť neobmedzeným suverénom, ktorý môže diktovať svoje požiadavky.
A do tretice: ak by sme aj prijali klientsku metaforu, vyvstane otázka: je klientom školy rodič alebo dieťa? Nedajme sa zlákať k rýchlemu úsudku, že to je to isté. Nie je. Predstavy či želania rodičov idú neraz proti záujmom ich dieťaťa. Tak ako to je?